Spoločnosť LAURIN & KLEMENT si krátko po začatí výroby automobilov (1905) uvedomila, že je potrebné vychovať aj ľudí schopných vozidlám rozumieť a riadiť ich – vodičov. V máji 1907 preto otvorila prvý kurz („školu šoférov“).
Poďme ale pekne po poriadku. Riadiť nový zázračný „skracovač“ vzdialeností bolo treba vedieť. Ako však dokázať, že rýchle povozy dokážu ich šoféri ovládať? Neexistovala na to žiadna škola. Za prvé vodičské oprávnenie v histórii sa považuje glejt vystavený roku 1888 úradmi nemeckého mesta Mannheimu, ktorý oprávňoval Karla Benza na prevádzku jeho samohybov. V našom priestore, vtedajšom Rakúsko-Uhorsku, patril k priekopníkom automobilizmu Theodor von Liebieg. Ten dostal povolenie Mestskej rady v Liberci potom, čo si v závere roka 1893 doviezol z Nemecka automobil. V ňom stálo, že: „Mestská rada týmto potvrdzuje, že sa počas používania tohto vozidla šofér nedopustil najmenších chýb.“
Čo však také potvrdenie znamenalo? Asi to, že daný stroj v rukách šoféra nie je svojmu okoliu neúmerne nebezpečný. Rozhodne nešlo o výsledok odborných posudkov ani o zavŕšenie akreditovanej výučby uchádzača. Od roku 1900 platilo v Čechách „dočasné ustanovenie o jazde automobilmi a bicyklami motorovými na verejných cestách“. Na skúšku k certifikovanému komisárovi sa hlásili záujemcovia so skúsenosťami s parnými kotlami. Stále totiž panovali obavy z výbuchu, či už stlačenej pary, alebo horľavého benzínu. Predchádzajúca výučba sa nevyžadovala, stačilo preukázať schopnosť bezpečne ovládať vozidlo, s ktorým sa uchádzač dostavil.
Spoluzakladateľ mladoboleslavskej továrne na automobily, Václav Klement, mal na vec iný pohľad. On sám mal vodičské oprávnenie, respektíve „Vysvedčenie o skúške“ s podpisom a pečiatkou Theodora Skuliny, „skúšobného komisára pre Kráľovstvo České“. Získal ho apríli 1906 a bolo to 43 „vodičák“ vystavený na území Čiech.
Mladoboleslavská automobilová továreň LAURIN & KLEMENT zriadila v máji 1907 „Školu pre vodičov automobilov“, respektíve šoférov (chauffeurov), ako sa im vtedy vravelo. „Autoškola“ sľubovala majiteľom motorových vozidiel možnosť názorného zoznámenia sa s konštrukciou vozidiel a naučenia sa znalosti ich riadenia. Vlastne začala vychovávať vodičov z povolania, keďže o kurz mali záujem ľudia z rôznych remesiel, kde bol dopyt po vodičoch na prepravu tovaru. Samotná výučba prebiehala priamo v automobilke. Okrem teoretickej časti bol kladený dôraz na prax.
Už v lete 1907 sa mohla automobilka LAURIN & KLEMENT pochváliť úspechmi svojich žiakov, keď všetkých 21 frekventantov prvého kurzu organizovaného jej autoškolou sa úspešne podrobilo skúške u skúšobného komisára Theodora Skulinu. Niektorí z nich potom riadili vlastné auto, iní sa stalo šoférmi z povolania. Spoločnosť LAURIN & KLEMENT vo svojich inzerátoch mohla následne ponúkať už nielen motocykle a automobily, ale zároveň k nim odporúčala „veľmi spoľahlivých chauffeurov“ z vlastnej školy. Teda ľudí pripravených riadiť a udržiavať vozidlá všetkých značiek. V rovnakom roku mladá automobilka LAURIN & KLEMENT vyrobila 235 vozidiel a všetkým bolo jasné, že potreba skúsených vodičov len porastie.
